4. kapitola: Oslava

5. srpna 2012 v 13:28 | Faint |  Dcéra Mika Shinodu|fanficion
No ale je tu. Oslava. Dozvie sa Miša tajomstvo, ktoré Sarah skrýva? A čo mala znamenať tá divná sms rovno od Mika? Kedže mám dnes prázdniny, povedala som si že ich začnem takto sviatočne takže som pridala kapitolku a možno si vypočujem Living Things aj keď nie z CD.

*" I'm taking over
I won't be lead astray
Life's doesn't last long
I gotta get away"
Stála som pred zrkadlom a upravovala si vlasy pred Veronikinou oslavou. Opäť som si pospevovala, tento krát pieseň od skupiny KoRn. Okrem Linkin Park a Evanescence som počúvala aj KoRn, na ktorom som bola v poslednom čase závislá. Miša s obľubou hovorila že počúvam len jednu skupinu ale to nebola pravda. Všetko čo o mne povedala nebola pravda!

Mišu som nechala Mišou a sústredila sa na seba. Napravila som si košeľu a nasadila čiapku presne takú akú mal aj... otec. Zvláštne. Akokoľvek som chcela, nazývať ho otcom bol pre mňa stále nezvyk.
Ešte jeden pohľad do zrkadla a bola som pripravená. Na dnes som si zvolila tmavomodrú košeľu a čierne úzke nohavice. Môj outfit dotvárala čierna čiapka. Celkom ako Mike Shinoda.
"Cŕŕn..."
"Sarah, už sú tu!" zakričala mama. Schytila som tašku z darčekom a foťákom, pobozkala mamu na rozlúčku a vybehla z bytu. Schody som brala po dvoch, napriek tomu že to bolo nebezpečné.
"Čavte!" Preskočila som dve schody pred vchodom a zoširoka sa usmiala.
"Ahoj Sarah!" zvýskla Veronika. Celú zaskočenú ma objala a pritom pošepla: "Naozaj bol u vás?" Žmurkla som na ňu a potom sa zvítala s ostatnými. Tak ako aj minulý rok, aj tento sme na seba navzájom počkali a spolu išli na chatu. Bola to vlastne malá chatka s veľkou záhradou a altánkom, v záhradkárskej oblasti neďaleko sídliska. Medzi gratulantmi boli dve Veronikine spolužiačky, naše spoločné kamošky a samozrejme Miša. Usmievala sa od ucha k uchu a živo debatovala s Veronikinou spolužiačkou. Prešli sme okolo školy a betoňáku - betónového futbalového ihriska.
"Adam na pozvánku neodpovedal?" rýpla si odrazu Miša.
Všetky tri sme dobre vedeli že Adam sa pridal ku "lepším ľudom" ako sám nazval svoju novú partiu. Pred tým sa po sídlisku ponevieral s nami a dokonca chodil s Mišou - zblížili sa na Veronikinej oslave, ktorá bola pred rokom. Od tej doby sa toho však veľa zmenilo. Adam sa pridal ku partii ľudí, ktorý fajčili snáď od piatej triedy a nás si kompletne vymazal z FB akoby zabudol že snami chodil vonku a jeho nová partia si ho vtedy doberala. Nebolo teda ťažké pochopiť že Adam sa na oslave neukáže.
"Užijeme si aj bez neho!" namietla Veronika a každej z nás dala klobúky aké sa nosia na oslavách. Keď mi podávala ten môj, sprisahanecky sa mňa žmurkla.
"Miša?" nezvučne som naznačila perami.
Prikývla.
Usmiala som sa. Pomalým tempom sme kráčali ku chate.
"Och, som príšerne tučná. Musím schudnúť dokiaľ nepôjdem do Talianska," začula som odrazu Mišino lamentovanie.
"Miška, zavri si ústa. Robíš tu prievan," neodpustila som si sarkastickú poznámku.
Pozrela na mňa. "Prepáč, nechcem vyzerať ako prasa." Vedela som že sa musela premáhať aby nepovedala "ako ty". Obe sme stíchli a hľadeli do zeme. Z vrecka som vytiahla mobil a pokúsila sa chytiť WiFi. Podarilo sa! Prihlásila som sa na Twitter. Mike mal jeden nový tweet: Veľmi šťastné stretnutie. Hľadela som na displej mobilu a usmievala sa ako retard. Iba ja som vedela o čo išlo.
"Čo je Sarah, dostala si správu od frajera?" podrýpla si opäť Miša.
"Aj keby, tebe by som to určite nepovedala," odvrkla som.
Do začínajúcej hádky sa zaplietla Veronika. "Stoop, stop, stop! Nebudete sa predsa hádať áno? Aspoň dnes nie. Ideme sa baviť!"
Nenamietala som. Oslava pre ňu znamenala veľa. Bola to jedna z vecí, ku ktorej sa stavala ozaj zodpovedne. Tešila sa na ňu skoro od decembra.
Mĺkvo som kráčala až ku miestu kde sa začínala záhradkárska oblasť.
"Bacha na to blato," upozornila nás Veronika, keď sme kráčali labyrintom záhrad, chatiek a sadov. "A sme tu!" ukázala po chvíľke na nízky biely domček so záhradou a altánkom.
"Minulý rok to tu bolo väčšie," neodpustila si Miša.
"To preto, lebo si mala o centimeter menej," odvrkla som.
"Lepšie ako by ma mali nazývať vždy inou prezývkou!" odfrkla si.
Zlosť vo mne kypela. Mala som sto chutí chytiť je útly krk a zlomiť jej väzy. Nepochybne som svoju výšku zdedila po Mikovi. Nik nebude urážať jeho, alebo gény, ktoré som po ňom zdedila.
"Nevšímaj si ju," postrčila ma smerom ku chatke Denisa. Chcela som namietnuť. Chcela som sa s ňou posadiť na záhradnú hojdačku a všetko jej rozpovedať. Namiesto toho sa mi zhrdla vydral akýsi ston a poslušne som kráčala ku altánku. Tam už dievčatá začali s výzdobou. Nafukovali balóniky a snažili sa ich zavesiť na rohy strechy altánku. Žiadna z nich však nebola dostatočne vysoká a tak im zakaždým vypadol z ruky a vznášal sa nad zemou. Nemala som chuť zapojiť sa do tejto činnosti, pre občasnú fóbiu z balónov. Neznášala som zvuk keď praskol. Navyše som sa bála že ako náhle sa ho dotknem, pukne mi a na ruke urobí nepekné zranenie. Tašku s darčekom a fotoaparátom som si položila na drevenú lavicu, vytiahla mobil a pokúšala sa chytiť WiFi čo najďalej od balónov a Miši. Ticho som si sadla na hojdačku a pozorovala dievčatá. Nepatrila som k nim a všetci to dobre vedeli. Odnepamäti som hľadala miesto kam patrím. Presne toto vystihovala pesnička Somwhere I Belong, ktorú som si pustila. Privrela som oči a vnímala každučký tón či verš. Ignorovala som ich krik a praskanie balónov. Teraz existovala iba pieseň a ja.
"Hej Sarah! Poď nám prosím ťa pomôcť s tými balónmi," vytrhla ma z tranzu Veronikina prosba. Vstala som, vypla pesničku a mobil vsunula do vrecka nohavic.
"Čo si si to tam púšťala za pesničku?" zaujímala sa Denisa.
"To boli Linkin Park," zasmiala sa Miša. Zagánila som na ňu ale ona pokračovala: "Vraj sa ich texty podobajú na jej život. Určite vlastnia aspoň jedno tričko s tvojou podobizňou Sarah," neodpustila si. Hoci som mlčala, v mysli som ju počastovala všelijakými možnými aj nemožnými nadávkami.
"Na zaves ho, ty si vyššia," podala mi Veronika jeden z balónov. Chytila som ho za malý špagátik na jeho konci akoby to bol pavúk a pokúsila sa ho zavesiť. Zafučal však vietor a balón sa vzniesol do vzduchu.
"Ja ho chytím!" Miša vstala, zapotácala sa a tak znovu klesla na drevenú lavicu v altánku. Ozval sa treskot, Mišin ston a prdnutie. Miša vyskočila akoby ju uštipla včela a prezerala si roztrhnuté rifle vzadu na stenách. Na lavici bol okrem útržkov gumy z balóna aj prdiaci vankúšik. Všetky sme sa rozosmiali ako zmyslov zbavené. Takže to malo byť to prekvapenie, o ktorom hovorila Veronika!
Náš smiech prehlušilo zatrúbenie auta. Veronikini rodičia dorazili na aute spolu s jedlom a pitím. Oslava sa mohla začať!
"Naozaj si tam plánovala aj ten balón?" spýtala som sa Veroniky keď sme odnášali dve kofoly z auta k altánku.
"Jasné že nie," uškrnula sa. "Vietor mi perfektne hral do karát. Tvoj balón síce zachytila ale ten druhý padol na jej miesto. No a vankúšik bol ako čerešnička na torte.
"Na toto určite len tak nezabudne," zasmiala som sa. A budem jej to pripomínať zakaždým, keď ma poníži.
Zvyšok oslavy som si veľmi užívala. Po torte a prípitku prišli na rad darčeky. Miša sa celá natešená obehla a tak Veronike gratulovala ako prvá.
"Môj darček je od srdca. Dúfam, že ešte veľa rokov budeme kamošky a budeš robiť tieto úžasné oslavy." Do ruky jej nastrčila darčekovú tašku. Veronika z nej vytiahla štvorcové niečo zabalené v lesklom modrom papieri. Na malý moment mi srdce zamrelo, pretože sa to veľmi podobalo na cédečko.
"Fotka?" vyšlo z Veroniky, keď to odbalila. Všetky sme sa zhrčili okolo nej. Miša žiarila ako mesiačik na hnoji. Bola to jedna z tých fotiek, kde sme sa fotili všetky tri ale mňa vystrihla a zarámovala len ich dve.
"Ďa - ďakujem," usmiala sa Veronika. Na rad som prišla ja. Sama si ma vybrala. Keď som jej dávala darčekovú tašku, sprisahanecky som na ňu žmurkla a pošepla: "Vraj ti blahoželá." Oči sa jej rozžiarili ako svetlá na vianočnom stromčeku. A svietili ešte viac, keď otvárala baliaci papier a vytiahla z neho cédečko One Direction.
"One Direciton, Up all night original CD! Ďakujem Sarah! Nadšene sa mi vrhla okolo krku.
Hneď ako si rozbalila ostatné darčeky, ( tri čokolády, voňavka, kniha, ktorá jej v skutočnosti liezla na nervy a ďalšia voňavka s gumičkou do vlasov) sme sa začali dohadovať čo budeme robiť. V pozadí nám hrali piesne piatich sladučkých chlapcov, z čoho Miša dostávala záchvaty a ďalšie dve baby si pospevovali spolu s cédečkom.
"Skrývačky?" navrhla som. V skutočnosti som chcela zaliezť niekde do kriakov a vyvolávať duchov ako v prvom ročníku ale medzi dievčatami vládla aká - taká demokracia a ja som nechcela pôsobiť ako trapka. Kto by bol povedal, dcéra Mika Shinodu a vyvolávať duchov? S úškrnom som sa postavila a zapla si Nyan Cat. Poskakovala som v rytme piesne ako Mike v jednom videu a vyhýbala sa meteoritom v hre.
"Teraz sa naňho fakt podobáš," povedala Miša a vôbec sa netvárila akoby sa mi smiala.
"Veď je celá po ňom," pridala sa Veronika. Všetky stíchli. Vypla som hru a hľadela na ňu. "Veronika? Mohli by sme sa ísť porozprávať medzi štyrmi očami? Hneď." Poslušne vstala a a obe sme zaliezli za chatu neďaleko.
"Nie, poďme ďalej," súrila som ju až ku lesu oplotenému lesu.
"Tu je diera," ukázala som aby nemusela preliezať plot. Zatiahla som ku až za najbližší strom. Najbližší strom asi meter od plotu.
"Prečo sme museli ísť až do lesa? To sme sa nemohli porozprávať kúsok ďalej?"
"Nie! Čo ti to napadlo? Nevidela si ako sa pozerali? A vôbec.."
"Prepáč," skočila mi do reči. Nechtiac mi to vykĺzlo. Aj tak, by ti nikto
neveril."
"Áno ale..."
"A mohli by sme to povedať aspoň Miši. Tri najlepšie kamošky, pamätáš? Napriek tomu že sa občas..." zmĺkla pretože obe sme začuli praskot vetvičiek a volanie. Presnejšie niekto volal naše mená.
"Haló! Baby! No tak, viem že ste tam!" Bola to Miša.
"Čo mi máte povedať?" V húští sa zjavila jej hlava. Keď sa predrala celá, založila si ruky v bok a hľadela na nás.
"N...nič!"
"No iste! Všetky sa ma pýtajú kde ste zmizli a vy určite kujete pikle."
"Povedz jej to," nástojila Veronika.
Vedela som že sa jej inak nezbavím. Napriek tomu že občas ku mne bola hnusná, vedela človeka poľutovať, utešiť a občas sa s ňou dalo normálne porozprávať. Aj tak som mala isté pochybnosti. "Dobre. Ak inak nedáš... Som dcéra Mika Shinodu. Stačí?" Miša nadvihla jedno obočie a potom sa rozosmiala na celý les. Smiech, ktorý sa podobal na súlož dvoch koní zaiste vyplašil aj tú najmenej plachú líšku. S povzdychom som z vrecka vytiahla tú (ne)šťastnú fotku a ukázala ju Miši. Nastalo ticho. Vytúžené ticho po ktorom som túžila už od kedy sa začala oslava.
"T...to...," koktala a ukazovala na mňa.
"Áno," prikývla som hoci som nevedela na čo.
"Pre...prepáč že som srandovala. A...aj za ten dnešok."
"To je v pohode," pokrčila som plecami. "Človek si zvykne aj na švába v zadku," vyriekla som vetu zo svojej obľúbenej knihy. Vzápätí mi pípol mobil, ako vždy keď mi príde esemeska. Zamračene som ho vytiahla z vrecka a zistila že je to esemeska od Mika.
"Čo je?" Prekvapili sa Veronika s Mišou.
"Mike mi poslal esemesku. Je síce po anglicky ale tento text by si preložila aj ty," ukázala som Veronike mobil.
"Aké dve farby máš rada," čítala.
"Zvláštne," povedala som keď som vyťukávala odpoveď. Samozrejme som tam napísala čiernu a fialovú.
"Mali by sme ísť. Určite na nás čakajú," navrhla Veronika.
"Zahráme si tie skrývačky?" spýtala sa Miša. Pochytali sme sa za ruky a spolu vyšli z lesa
****
Zvyšok oslavy prebehol pokojne. Pili sme, jedli, hrali skrývačky a vozili sa v starom fúriku. S Mišou som vychádzala napodiv dobre ale neustále mi v hlave vŕtala tá správa. Keď som večer zaspávala, opäť mi pípol mobil.
"Teším sa keď prídeš Mike," prečítala som si správu. Spokojne som privrela oči a zaspala.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama